Slovenský pozemkový fond začal viacero súdnych sporov voči vlastníkom pozemkov, ktoré budovaním diaľnice D4 získali na cene. Fond tvrdí, že predmetná pôda bola skonfiškovaná už v rokoch 1945 až 1948, a preto je v súčasnosti vlastníctvom štátu. Ako je to z právneho hľadiska s novodobou konfiškáciou pozemkov?

V súdnych sporoch týkajúcich sa pozemkov pod diaľnicou D4 sa skúmala platnosť individuálnej konfiškácie majetku. To bolo aj predmetom prípadu Bosits, v ktorom dva prvostupňové súdy rozhodli, že v roku 1946 nedošlo k platnej konfiškácii, pretože Bositsovmu starému otcovi nebol doručený príkaz na konfiškáciu. Najvyšší súd však rozhodol opačne, pričom ale nespochybnil, že k individuálnej konfiškácii muselo dôjsť, povedal len toľko: predstierajme, že sa tak aj stalo. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z roku 2021 je prezentované stanovisko, že jednotlivé prípady nie je potrebné skúmať samostatne, pretože dekrét automaticky viedol k odňatiu práv všetkých Maďarov a Nemcov. Takýto rozsudok bol vynesený v prípade, kde osoba, ktorej majetok bol skonfiškovaný, už v čase konfiškácie nežila, pretože zomrela v roku 1944. Svoj majetok táto osoba odkázala svojej nórskej neveste, takže nemohol byť skonfiškovaný ani jednému z nich. Tento rozsudok je nebezpečný, lebo v podstate znamená to, že odteraz sa jednotlivé konania nepočítajú, pretože podľa zákona bolo všetko skonfiškované. V tých časoch nedošlo k samotnej reálnej konfiškácii majetkov rôznych dôvodov: úrady na ich realizáciu nemali čas, nemohli nájsť dotknuté osoby. Do tejto kategórie patria aj pozemky pod diaľnicou D4 – teraz sa snažia dokončiť prípady, na ktoré sa vzťahujú Benešove dekréty, čo je podľa môjho výkladu zákona už považované za súčasnú konfiškáciu majetku. Je to akoby niekto odvolávajúc sa na staré židovské zákony, odobral zdedený majetok ešte žijúcim ľuďom židovského pôvodu, s odôvodnením, že došlo k administratívnej chybe. Nové stanovisko Najvyššieho súdu mení aj právne vnímanie celej záležitosti: ku konfiškácii majetku došlo už v minulosti a odvtedy ide len o „administratívnu chybu“ v systéme, ktorá sa teraz napravuje. Evidentne sa snažia vyhnúť tomu, aby to v prípade posunutia sporu na medzinárodnú úroveň vyzeralo, že práva ľudí boli porušené teraz a preto sa na nich vzťahujú v súčasnosti platné zákony o ochrane ľudských práv. Snažia sa predbehnúť očakávané rozhodnutie zo Štrasburgu, ale nemyslím si, že to dokážu obhájiť. S istotou však môžeme tvrdiť, že je v tom zainteresovaná slovenská politika.

Aký to má na to dôvod? Nechcú platiť, alebo je to otázka princípu?

Oboje. Hovoríme tu o rôznych aktéroch, napríklad na vládnej úrovni si ani neuvedomujú, že takéto postupy vôbec existujú. Sú tu dva subjekty, ktoré o danej situácii vedia: Slovenský pozemkový fond a Štátny podnik Lesy Slovenskej republiky. Znamená to pre nich veľa peňazí a nie je jedno, či sa za pozemok pod diaľnicou musí zaplatiť, alebo sa dá iba jednoducho vziať. V spoločenskej rovine hrá úlohu aj ideologické pozadie: Slovensko sa nesmie dostať do pozície, v ktorej by muselo niečo vysvetľovať kvôli Benešovým dekrétom. Ani v súvislosti s minulými ani so súčasnými prípadmi. Skutočnosť, že sa takéto prípady teraz riešia v Štrasburgu, predstavuje pre Slovensko vážny problém. Na štátnej úrovni nie je nevyhnutne v záujme Pozemkového fondu ušetriť zopár miliónov eur, ale na druhej strane je eminentným záujmom Slovenska, aby za to nebolo brané na zodpovednosť. Málokto si to uvedomuje, ale napríklad minister zahraničných vecí Ivan Korčok je o tejto záležitosti celkom dobre informovaný. V minulosti to bol práve on, kto zastupoval Slovensko pred EÚ, keď prebiehali kauzy okolo dekrétov, on obhajoval Slovensko pred petičným výborom Európskeho parlamentu. Slovenská spoločnosť je však v tejto otázke držaná v nevedomosti. Bude zaujímavé skúmať, prečo si myslia, že ak sa začneme zaoberať vecami pred rokom 1948, poškodí to celý ústavný poriadok. To, čo bolo v minulosti ideologickým základom vydania dekrétov, je dodnes základom ústavného poriadku. Tvrdia, že štát je postavený na tomto základe a obávajú sa, že otvorením tejto otázky stratí Slovensko pôdu pod nohami. Myslím si, že je to prehnaný strach, ale oni to tak cítia. Myslím si, že slovenský štát by konfrontáciu so svojou minulosťou prežil.

Základom dekrétov vtedy bolo, že existuje jeden štátotvorný národ, národ slovenský, a všetky ostatné národy – vrátane najväčšej maďarskej menšiny – sú iba občanmi druhej kategórie. Platí toto tvrdenie aj dnes?

Áno, a obávajú sa, že to spustí lavínu, ktorá všetko zmetie a všetko pochová. Obávajú sa, že by sa spochybnila základná premisa, ktorá v čase vzniku dekrétov rozdelila ľudí v štáte na privilegovaný väčšinový národ a na akceptované a menej akceptované menšiny. Toto druhoradé postavenie príslušníkov iných menšín pretrvávalo aj počas obdobia komunizmu a môžeme povedať, že trvá dodnes, nakoľko preambula ústavy moderného Slovenska rozlišuje medzi štátotvornými Slovákmi a ostatnými. Existujú dve kategórie jazykov, a to sa odzrkadľuje v celom právnom systéme – v administratíve, vzdelávaní a kultúrnej politike. Každý na takomto rozdelení trvá. Tento národný štát je založený na Benešových dekrétoch, preto o nich nechcú verejne hovoriť, ani byť s touto otázkou priamo konfrontovaní. Často tiež prichádzajú s neserióznymi argumentmi: „každý urobil chybu“, „nie vtedy sa začali písať dejiny“, ale to všetko je len spôsob, ako sa vyhnúť problému. Otázka dekrétov bola nastolená aj pri vstupe Slovenska do EÚ, ale Únia sa ňou vtedy detailnejšie nezaoberala, pretože bolo akceptované slovenské a české stanovisko: že nejde o živé zákony, a tieto zákony dnes nemajú na ľudí žiadny vplyv. Nedávne prípady sú však v rozpore s týmto tvrdením a dokazujú, že na základe Benešových dekrétov sú u nás Maďari stále zbavovaní svojich majetkov. Slovensko v čase vstupu do EÚ nekonalo v dobrej viere a mnoho skutočností zamlčalo – ak ale tieto vyjdú najavo, bude to pre krajinu znamenať vážnu stratu prestíže.

Európska únia o týchto žalobách vie, avšak nekoná nakoľko tvrdí, že Benešove dekréty nie sú platné, takže nie sú v rozpore s právom EÚ. Čo bude potrebné urobiť na to, aby sa Únia začala vážne zaoberať otázkou konfiškácie pôdy?

EÚ zatiaľ tieto nové prípady seriózne neprešetrovala. To, čo vedia, neriešia práve z toho istého dôvodu, z akého ani otvorená časť slovenskej verejnosti nie je schopná sa s touto situáciou vysporiadať: ide o veľmi vážnu situáciu a boja sa jej  – čakajú, že niekto iný to povie a potvrdí nahlas, lebo toto nemôže byť pravda. Prelom v celej situácii by mohlo priniesť vyhlásenie medzinárodného súdu, že takéto niečo sa naozaj deje aj v súčasnosti. Potom bude každý nútený podniknúť nejaké kroky.

Kde by mohla slovenská strana začať čeliť svojej minulosti?

Slovenská tlač je tiež v stave kognitívnej disonancie, takže v tejto otázke nemôže mať výrazné slovo. V prvom rade treba nejakým spôsobom zapojiť relevantné slovenské osobnosti a dôveryhodne povedať slovenskej spoločnosti, že toto nie je správne. Myslím si, že takouto osobou by mohol byť ombudsman.

Má Slovensko ešte ďalších podobných kostlivcov v skrini, môžu existovať podobné prípady, o ktorých ešte ani nevieme?

Je ich mnoho. Aj v súčasnosti prebiehajú stovky konfiškácií, možno aj práve teraz, keď sa tu spolu rozprávame. Slovenský pozemkový fond v poslednom čase systematicky prechádza archívy a snaží sa nájsť pozemky písané na maďarských vlastníkov, ktoré sa administratívnym postupom bez účasti dotknutých osôb prevádzajú na štát.

Môže sa teda stať, že niekto roky obrába svoju pôdu a zrazu mu na jar, keď bude chcieť zasiať, príde niekto povedať, aby už viackrát nechodil, lebo už nie je jej vlastníkom?

Takýto prípad nie je veľmi pravdepodobný, ale teoreticky sa to stať môže. Podľa mojich skúseností hľadajú najmä v takých oblastiach, na ktoré sa zabudlo, o ktorých ich majitelia nevedia. Za komunizmu sa neviedli žiadne pozemkové knihy a potomkovia často ani nevedia, že vlastnia cenné pozemky – najmä, ak na nich bola postavená alebo sa práve stavia cesta, továreň alebo iný verejný projekt. Rozhodnutie Najvyššieho súdu napomáha práve v takýchto prípadoch: ak by sa aj vlastník našiel, povedia mu, že bola iba napravená administratívna chyba, a nie, že mu skonfiškovali pôdu, ktorú zdedil po svojom starom otcovi.

Môžete mi povedať, približne koľkých ľudí sa tieto prípady týkajú?

Toto nie sú verejne dostupné informácie, nikdy sa presne nedozvieme, koľko takýchto incidentov sa stalo. Dochádza k nim nárazovo vo vybraných okresoch – napríklad na severnom Slovensku bolo veľa maďarskej pôdy a lesného majetku, ale tam už dnes takmer žiadni Maďari nežijú, takže o týchto prípadoch ani nevieme. Naopak na južnom Slovensku, kde nebola prerušená rodinná kontinuita a potomkovia si pamätajú, kde sa nachádzala pôda ich predkov, je väčšia šanca na odhalenie konfiškácie. Ak sa napríklad zrazu začne stavať sídlisko a niekto si dá tú námahu a preskúma osud pozemku, ukáže sa, že pozemok už prešiel do rúk štátu. V jednom prípade pri stavbe diaľnice D4, viem o približne 250 takto dotknutých osobách z Podunajských Biskupíc, a vyskytujú sa aj také konfiškácie pôdy, ktorých hodnota presahuje stotisíc eur. Mnohí ľudia to vnímajú ako nespravodlivosť, nie sú s ňou spokojní, ale neodvážia sa zažalovať štát – buď preto, že nemajú peniaze, alebo preto, že sa boja možných následkov. Notári boli požiadaní, aby z rozsahu dedičského konania vylúčili pozemky vo vlastníctve Maďarov a Nemcov, ktoré mali byť podľa dekrétov skonfiškované. Vyšetrovacia komisia by potrebovala niekoľko rokov na to, aby získala jasný obraz o problematike – pozemky by sa museli skúmať jeden po druhom. Od začiatku som navrhoval, aby sme zatiaľ neformulovali čísla ani ciele, ale aby sme ako prvý krok zriadili vyšetrovací výbor, ktorý by posúdil rozsah konfiškácie od zmeny režimu.

Prečo sa obete boja? Márne sme sa pokúšali ich osloviť, verejne sa vyjadriť nechcú. Existuje v roku 2022 na Slovensku dôvod na ich obavy?

Ide o mimoriadne citlivú otázku, preto sa ju snažia riešiť v tichosti. Ak totiž zasiahne štát, ich šance na znovuzískanie majetku sa znížia. Úrady majú k dispozícii mnoho nástrojov, vrátane nezákonných – sám som videl prípady, keď bol majetok skonfiškovaný v rozpore so slovenským katastrálnym zákonom a následne boli zničené listy vlastníctva. Tí, ktorých motivuje na celej záležitosti finančný záujem, si naopak myslia, že čím väčšie ticho, tým väčšia šanca vyhrať. Ďalším dôvodom, môže byť, že táto téma vzbudzuje medzi Slovákmi silné vášne: nikto nechce byť v tlači prezentovaný ako odporca Benešových dekrétov.

Prečo majú Benešove dekréty na Maďarov aj dnes taký vplyv?

Dôležitou otázkou je, ako tento historický problém súvisí so súčasnou situáciou v oblasti práv menšín. Mnohí si myslia, že vplyv dekrétov už dávno pominul, a že situácia menšín je v podstate dobrá. Nič z toho však nie je pravda. Pozíciu druhoradých občanov, ktorú spôsobili práve tieto dekréty, sme prijali do takej miery, že už sa so Slovákmi nepovažujeme za rovných, rovnosť nie je meradlom. Dokonca aj maďarská politická elita prijala to, čo je medzi Slovákmi evidentné, že príslušníci väčšinového národa sú privilegovaní.

Tento článok vznikol v spolupráci s denníkom Új Szó a online portálu Magyar Hang s podporou štipendijného programu NewsSpectrum, ktorý financuje Medzinárodný tlačový inštitút MIDAS.